TEÓRIA

2.1.1 Biblická správa o vzniku sveta

Sv.Písmo začína krásnou vetou: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1,1) V tejto vete je jasne a výstižne ukázané, že pôvodcom všetkých jestvujúcich vecí a jedinou príčinou celého sveta je Boh.

Výraz „Na počiatku“ treba chápať ako začiatok času, ako začiatok Božej činnosti navonok. Predtým nejestvovalo nič, okrem Boha. Z toho vyplýva  aj význam slovesa „stvoril“, tj. urobil z ničoho. Takúto schopnosť a moc pripisovali starozákonní Izraeliti výhradne Bohu („Ako je mnoho, Pane, tvojich diel, ty múdrosťou si všetky učinil, plná je tvorov tvojich zem.“ Ž 103,24) „Nebo  a zem“ – tieto slová značia svet, vesmír, pretože slovo „svet“ sa v hebrejčine nevyskytuje.

Svätopisec v ďalších veršoch opisuje, ako  Boh za šesť dní odstránil tmu, usporiadal vody a ako zem ozdobil rozličnými tvormi. Autor spomína osem diel Božích, osem zásahov všemohúcej tvoriacej moci Božej a umiestňuje ich do šiestich  dní. V prvé tri dni tvorí priestory a oddeľuje svetlo od tmy (prvý deň), stvorenou oblohou rozdeľuje vrchné vody od spodných (deň druhý) a napokon pevnú zem oddeľuje od mora (deň  tretí). Ešte v tretí deň Boh dáva na zemi život rastlinám. Takto  za prvé tri  dni autor uvádza štyri diela Božie. V nasledujúcich troch dňoch Boh stvorené priestory okrášli, „oživí“. Na nebeskej  oblohe stvorí slnko, mesiac a hviezdy (deň štvrtý), pod oblohou vo vzduchu stvorí vtákov a všetko, čo lieta,  a vo  vodách ryby a vodné zvieratá(deň piaty) a konečne na pevnej zemi stvorí zvieratá každého druhu (deň šiesty).  A ako bolo v tretí  deň dvoje diel, tak je aj v šiesty: Boh v tento deň stvorí  korunu tvorstva, človeka, ktorý je cieľom rastlín  stvorených v  tretí deň. Rastliny majú slúžiť za pokrm ľuďom a zvieratám.

Keď Boh v prvých troch dňoch tvorí priestory – svetelný, vzdušný, pozemský –  svätopisec  poznamenáva: „A Boh  nazval…“, tj. dával stvoreným veciam mená. To, že Boh dáva stvoreným veciam mená značí, že všetko, čo stvoril, je v jeho moci a na ňom závislé. Boh neskôr mení mená  ľuďom, s ktorými má osobitný úmysel,  ktorých chce použiť pre svoje zámery a ktorí mimoriadnym spôsobom patria len jemu (napr. Abram (vznešený otec) – Abrahám (otec množstva)).

Pri  skúmaní opisu stvorenia si musíme uvedomiť, že stvorenie všetkých vecí  je dejinnou skutočnosťou, avšak spôsob ako sa nám podáva, je literárno-umelecký, svätopiscov (Mojžišov).  Svätopisec nám  nepodáva vedecké  vysvetľovanie o vývine  sveta,  ale  prispôsobuje  svoju  rozpravu k duchu času, v ktorom žil, keď sa zem pokladala za stred vesmíru.

Zem  si  vtedy  predstavovali ako plávajúci ostrov na hlbočinách, ktorý sa   svojimi okrajmi dotýkal pevnej pologule,  obrátenej k sebe.  Je to pevná, akoby kovová obloha,  ktorá sa nad zemou rozprestierala. Na vnútornej časti oblohy  boli svetelné zdroje, slnko,  mesiac a hviezdy a na  vonkajšej  vrchnej  časti  boli  uskladnené vo veľkých struhách vrchné vody, ktoré v čase dažďov prichádzali na zem („Chváľte ho (Pána) nebies  nebesá a vody čo sú  nad nebesami.“ (Ž 148,4).

Keď teda autor nehovorí o podstate stvorených vecí a keď opisuje svet podľa  ľudového názoru svojho času, podľa zdania, nemáme v Biblii hľadať vedecké  rozuzlenie a vysvetlenie poradia vzniku jednotlivých vecí. Toto vedecky podať   nežiadala spása ľudí.  Pôvodcovým úmyslom  bolo prízvukovať, že  všetko, aj najve–kolepejšie  viditeľné veci sú od  Boha.  A keď to podáva rečou zrozumiteľnou pre svoje časy, nemýli sa.  Prírodovedecké otázky  objasniť je úlohou vedy.

2.1.2 Vzťah Písma svätého k prírodným vedám

Svätopisci opisujú prírodné javy buď básnickým spôsobom, buď podľa vonkajšieho zdania, buď podľa názoru všeobecne vtedy panujúceho, nie však podľa vnútorných vzťahov týchto javov.

Svätopiscom nešlo o vedecké vyjadrenie prírodných úkazov, ale o ich  zaradenie do súvislostí, nimi opisovaných biblických udalostí, ktoré majú vzťah k spásonosnému procesu ľudstva. Z toho vyplýva, že  nemôže byť  reč o protirečení medzi Písmom svätým a vedou, lebo každé z nich pozerá na prírodné úkazy z ich vlastného aspektu.

2.1.3 Zásady riešenia rozporov medzi Písmom svätým a vedou

Ak je evidentné, že ide o závery čisto rázu náboženského alebo určitú stať Písma sv. možno rozumieť výlučne len v jednom zmysle, vtedy závery profánnej  vedy, ktoré tomu protirečia, treba pokladať za falošné.

Ak ide o závery čisto profánnej vedy, ktoré sú už potvrdené rozumom a skúsenosťou, vtedy vo Sv. Písme sa nemá hľadať opačná mienka, lebo ono nie je vedecká príručka, ale náboženská kniha, napísaná pre duševné účely. V tom prípade teda treba priznať pravdivosť riešenia vede ako takej.

Ak ten vedecký názor, ktorý je dnes ešte iba hypotézou, protiví sa  niektorej stati Písma sv., nemožno vtedy tvrdiť, že niektorá vedecká mienka sa definitívne protiví Písmu sv. lebo sa táto hypotéza  môže vedeckým vývojom zmeniť.

Ak sa biblický názor, o ktorom exegéti tvrdia, že sa nachádza v zmysle Písma  sv., neskorším vedeckým dokazovaním ukáže ako mylný, príčinu treba hľadať v ľudskej nevedomosti ľudského autora Písma sv., prípadne spisovateľov alebo exegétov, a nie v inšpirovanosti Písma sv.

Ak sa v Písme sv. predsa nájdu ťažko vysvetliteľné miesta, ponecháva sa na teológov a vedcov – odborníkov, aby sa hlbším skúmaním a vyšetrovaním snažili ťažkosti správne vedecky vyriešiť a prípadne ich dať do súladu s cirkevným názorom.

2.1.4 Niektoré hypotézy o vzniku vesmíru

Medzi teórie, ktoré hovoria o vzniku vesmíru patria hypotézy o  pokračujúcom stvorení, o prvotnom radioaktívnom atóme a teória big bangu (veľkého tresku).

2.1.4.1 Hypotéza o pokračujúcom stvorení

Autormi tejto hypotézy sú Bondi, Gold a Hoyle. Teória v hlavných rysoch tvrdí: Vesmír sa čoraz  viac rozširuje. To by však malo mať za následok, že hviezd by malo byť vo vesmíre stále poredšie, pretože ich vzájomné vzdialenosti  neprestajne rastú. Toto však vo vesmíre nebadať, vesmír má stále tú istú hustotu hviezd. Treba teda pripustiť, že vo vesmíre vznikajú ustavične nové čiastočky hmoty. Vznikajú  z ničoho, a to v pravidelnom  rytme, zapĺňajúc priestory, ktoré   sa rozširovaním vesmíru vyprázdňujú. Tieto novoutvorené čiastočky hmoty hustnú a

tvoria sa z nich nové galaxie s novými hviezdami. Množstvo novovzniknutej hmoty  nemusí byť veľké. Stačí, keď na každý kubický meter vznikne za milión rokov jeden atóm vodíka.

2.1.4.2 Hypotéza o prvotnom rádioaktívnom atóme

Pôvodcom tejto hypotézy je katolícky kňaz Msgr.Lemaitre, profesor na katolíckej univerzite v Louvain (Belgicko) a od roku 1960 predseda Pápežskej akadémie vied v Ríme.

Podľa Lemaitra svet a vesmír sa začali vyvíjať pred miliardami rokov z prvotného atómu. Mal to byť akýsi veľký rádioaktívny atóm, v ktorom bola skoncentrovaná všetka hmota, všetky dnes jestvujúce atómy. Tento „superatóm“ nebol väčší ako naše Slnko, ale jeho hustota bola takmer nepredstaviteľná – niekoľko  miliárd ton na jeden kubický centimeter. Tento superatóm sa rozbil  akoby na kolosálny ohňostroj iskier. Z týchto „iskier“ vznikli svetelné ostrovy s miliardami hviezd, ktoré tvoria dnešný vesmír.

Hypotéza sa zakladá na Einsteinovej teórii relativity. Dosť dobre vysvetľuje jav, že galaxie sa vo vesmíre ustavične vzďaľujú a vesmír sa tak čoraz viac  rozširuje.

Na základe teoretických prác profesora Lemaitra rozpracoval George Gamow  teóriu big bangu (1948). Preto Lemaitra nazývajú často aj otcom big bangu.

2.1.4.3 Teória big bangu

V  roku 1929  anglický astrofyzik Edwin Powell Hubble nezvratne dokázal, že náš pozorovaný vesmír nie je statický, ale dynamický systém a že ako taký zodpovedá Einsteinovej teórii relativity. Zistil, že vesmír sa rozpína a ak si v duchu predstavíme tento proces v obrátenom slede, prídeme k myšlienke, že sa vesmír vyvinul z jedinečného, jediného bodu mechanizmom pripomínajúcim výbuch  nezvyčajne silnej a do veľmi malého objemu koncentrovanej nálože. Tento začiatok sa priliehavo nazval Big bang (Veľký tresk).

Podľa Einsteinovej všeobecnej teórie relativity sa vývoj vesmíru musel začať  zo singulárneho stavu s nekonečne vysokou hustotou v čase t=0. Pre určité   fyzikálne zvláštnosti (platnosť všeobecnej teórie relativity sa narúša kvantovými   efektmi pri extrémne vysokých hustotách, presahujúcich hodnotu 1094 g/cm3) sa  v  teóriach vývoja vesmíru (ďalej len v.v.) s  big bangom začína uvažovať až od času  t=10-44 s, tj.od hustoty 1094 g/cm3.  Pri rozpínaní vesmíru musí klesať jeho  hustota i teplota. Veľmi dôležitým faktorom vo vývoji vesmíru je to, že hustota energie žiarenia klesá pri rozpínaní vesmíru  so štvrtou mocninou vzdialenosti, kým hustota  látky iba s treťou mocninou vzdialenosti.  V prvých fázach muselo preto  dominovať

žiarenie. Pre väčšiu názornosť sa vo v.v. obyčajne rozlišujú štyri hlavné vývojové etapy, éry:  hadrónová éra, leptónová éra, éra žiarenia, éra látky.

HADRÓNOVÁ  ÉRA – trvala  od  10-44 s do 0,0001 s od začiatku v.v.. Hustota  vesmíru  v nej klesla z 1094 na 1014 g/cm3, teplota z 1033 na 1012 K (1 K = -273,16 oC). Substrát vesmíru pozostával z fotónov (elementárnych častíc žiarenia),  leptónov (najľahších elementárnych častíc v atóme, tj.elektrónov, pozitrónov, neutrín alebo antineutrín) a veľmi bohato zastúpených hadrónov, tj. z mezónov (nestabilných elementárnych častíc s kladným alebo záporným nábojom alebo bez  náboja) a baryónov (najťažších známych elementárnych častíc atómu).

Pri vysokej energii žiarenia a častíc museli v tejto ére vznikať páry  častica – antičastica z fotónov žiarenia a spätne vysokoenergetické fotóny žiarenia anihiláciou častíc (fyzikálnym  procesom, pri  ktorom sa  častice a antičastice menia na iné častice a ktorý prebieha pri ich zrážke). Vznik elementárnych častíc zo žiarenia sa musel toto érou skončiť, pretože značne klesla teplota.

LEPTÓNOVÁ ÉRA – trvala od 0,0001 s do 10 s. Hustota klesla z 1014 na 104g/cm3, teplota z 1012 na 1010 K. Vesmír v tejto fáze pozostával najmä z fotónov, leptónov, kým nukleóny (základné hmotné častice atómového jadra: protón, neutrón) boli pomerne vzácne.

Leptónová éra sa skončila anihiláciou elektrónov a pozitrónov. Zvyšné neutrína (elektricky nenabité elementárne hmotné častice) sa natrvalo uvoľnili a vytvorili reliktové neutrínové žiarenie, ktoré by malo mať v súčasnosti teplotu okolo 2 K (súčasnými technickými prostriedkami sa toto žiarenie nedá pozorovať).

ÉRA ŽIARENIA – trvala od 10 s do 106 rokov. Hustota klesla z 104 na 10-21 g/cm3, teplota z 1010 na 104 K. Počas tejto éry vznikli nukleóny, prevažovali  protóny (tj.jadrá najľahšieho prvku vodíka) nad neutrónmi a nastali jadrové procesy, pri ktorých v čase približne t = 200 s vzniklo hélium v jeho pozorovanom zastúpení vo vesmíre. Vo vesmíre prevažuje zastúpenie fotónov a neutrín, pričom žiarenie je v termodynamickej rovnováhe s látkou (termodynamická  rovnováha je stav, pri ktorom je v celom objeme plynu všade rovnaká teplota a tlak). Vzhľadom  na  rozdielny pokles hustoty žiarenia a hustoty látky nastáva v čase približne t = 700 000 rokov prevaha látky nad žiarením po stretnutí voľne sa pohybujúcich elektrónov s protónmi, pri ktorom už tieto nosiče elektrónového náboja prestávajú byť voľnými. Žiarenie  sa   natrvalo  uvoľňuje  od  vzájomného  silového pôsobenia s látkou a vzniká reliktové (zvyškové) žiarenie, ktoré má v súčasnosti teplotu  okolo 3 K (toto žiarenie bolo objavené v roku 1965).

ÉRA LÁTKY – trvajúca od  106rokov dodnes,  znamená už vývoj  jednotlivých  vesmírnych objektov. Hustota klesla z hodnoty 10-21 na  10-30g/cm3. Hneď na začiatku éry látky vznikali vo vesmíre protogalaxie (obrovské plynné gule, v ktorých sa začali tvoriť  miestne zhusteniny – prahviezdy) a galaxie a v nich hviezdy a planetárne sústavy.

Ďalší priebeh  v.v. bezprostredne súvisí  s charakterom rozpínania  vesmíru, ktoré  môže mať  neobmedzené trvanie  s expanziou  vesmíru do  nekonečna, alebo  sa môže  po určitom konečne  dlhom  čase  zastaviť  a  nahradiť opačným procesom

kontrakcie (zmršťovania) vesmíru.

Mnohé predpovede, ktoré teória  big bangu obsahovala sa postupne dokázali  meraniami a skúmaním. V  súčasnosti sa už big  bang  nepovažuje  za hypotézu, ale  za  základ  tzv.štandardného modelu vesmíru.

Na záver by sme mohli konštatovať, že big bang skutočne existoval. Svedčí  to o tom, že „stvorenie“ sveta sa naozaj uskutočnilo. Takto sa objavil krásny  súlad medzi vedou a

vierou.

2.1.6 Stvorenie a evolúcia

Všetky  monoteistické  náboženstvá pripisujú Bohu najvyššie atribúty: všemohúcnosť,  vševedúcnosť atď. Zároveň sa mu  však pripisujú „ľudské“ metódy práce, tj. Charakter práce a  činnosti ľudí. Tento  „ľudský“ opis Božej aktivity bol vlastne jediný možný na úrovni vzdelania obyvateľov Zeme pred niekoľkými tisícročiami, keď vznikali texty Sv. Písma.

Človekovi 20. storočia, obohatenému poznatkami modernej vedy, musí  byť prinajmenšom podivné, že  by aj Boh používal ten istý spôsob práce ako človek.

Prácu človeka charakterizuje  mechanizmus „per partes“, tj. po častiach. Keď chce  postaviť dom, najprv vykope jamu, položí  základy, vymuruje  steny, postaví  strechu atď.,  až nakoniec  je  dielo  hotové.  Aj  o  Bohu  sa  v  rozličných

náboženstvách predpokladá, že postupuje podobne.  Keď chcel mať vesmír obývaný  inteligentnými bytosťami, najprv stvoril pralátku (zem), potom hviezdy, Zem, rastlinstvo, zvieratá a napokon samotného človeka.

Isté je, že všemohúci Boh môže „pracovať“ aj takto, ale nezdá sa to  pravdepodobné. Veď  napr. aktivita  človeka sa líši  od  aktivity  zvierat,  lebo  človek  je  dokonalejší, obdarený  rozumom.  Preto  môžeme  predpokladať,  že aj Boh, nekonečne  dokonalý,  bude  svoju  aktivitu  prejavovať iným mechanizmom ako človek.  Môžeme si to priblížiť na príkladoch:

Keď chcel  umelec  vytvoriť  obraz  na veľkom gotickom okne, postupoval  technológiou „per  partes“.  Prikladal kamienok  ku  kamienku  a  po úmornej,  často  mnoho  rokov trvajúcej námahe, bol nakoniec obraz  hotový. Avšak rovnako krásny, ba v mnohom podstatne  dokonalejší obraz na okne vie vytvoriť  príroda  v  zime  ani   nie  za  pár  hodín.  Akou technológiou? Stačí mať k dispozícii vhodnú sklenenú tabuľu, zabezpečiť primeranú  teplotu, dostatočnú vlhkosť  vzduchu a príslušný  obraz vznikne spontánne, prakticky  naraz. Analogicky  by  bolo  možné  vytvoriť  pomocou  légie ľudí a lopatiek  pieskové  duny  na  púšti, či snehové  záveje na rovných plochách, avšak za  prítomnosti vetra a pri vhodných vlastnostiach  pieskových  či  snehových  zŕn  tieto útvary zákonite vzniknú  samy,  spontánne  a  v  podstatne  väčšej dokonalosti, ako by to boli schopní vytvoriť ľudia.

Ide tu  vlastne o to,  že keď sa  systém vyznačujúci sa určitou dynamikou  ocitne vo zvláštnych  podmienkach, stratí „stabilitu“ a  vytvorí sa možnosť vzniku  novej kvality. Tak sa systémy môžu spontánne samozdokonaľovať.

Uvedené príklady  poukazujú na veľkolepý  a univerzálny prírodný proces, ktorý nazývame  evolúcia. Jeho podstatou je spontánny   prechod   systémov   od   menej   dokonalých   k dokonalejším, od  menej usporiadaných k  usporiadanejším, od menej  zložitých  k  zložitejším.  Zaujímavé  pritom  je, že základných  princípov a  zákonov, ktorými  sa riadi dynamika systémov,  nie  je  až  tak  veľa.  Napriek tomu to umožňuje spomenutým  mechanizmom vytvoriť  obrovské množstvo navzájom kvalitatívne  odlišných  „štruktúr“.  Odtiaľ  pramení  výrok významného  vedca, že  „svet  je  chudobný na  princípy, ale ohromne bohatý na štruktúry“.

Existuje  teda aj  iný mechanizmus  tvorby iných kvalít ako  je mechanizmus  „per partes“  – mechanizmus využívajúci spontánnu  evolúciu  systémov.  Spočíva  v  tom,  že  sa  na začiatku  vytvoria  určité  vstupné  podmienky  (zakódujú sa určité informácie) a systém sa už potom sám (bez vonkajšieho zásahu)  vyvíja k  novým predvídaným  alebo aj  neočakávaným štruktúram.

Ak sa  postavíme na náboženské  stanovisko, zistíme, že Boh mohol použiť viacero spôsobov stvorenia sveta:

a/ mohol ho stvoriť naraz v definitívnej podobe,

b/ mohol ho  postupne tvoriť  jednotlivými aktami „per partes“,

c/ mohol  postupovať  tak,  že  na  začiatku  stanovil niekoľko univerzálne  platných  zákonov,  vložil do bezštruktúrnej pralátky určitú dynamiku        (prostredníctvom    tzv. silovej interakcie),cieľavedome zakódoval do nej  určité informácie a svet sa už mohol sám začať vyvíjať do dnešnej podoby bez  nutnosti ďalšieho  zásahu (Jedna  výnimka sa tu však  predsa  len  objavuje. Pravdepodobne  Boh musel kreatívne  v   procese  evolúcie  raz   zasiahnuť – vtedy, keď vdýchol človekovi „dušu“.).

Keď si  však kladieme otázku,  do akej kategórie  patrí náš svet, potom odpoveď je jednoznačná  – do tretej.

Boh namiesto priamych  aktov stvorenia používa evolučnú technológiu,    pretože   je    racionálnejšia   a vysoko prispôsobivá. Keby Boh chcel stvoriť  nejaké úplne nové zviera, musel by  pri  tomto  akte  dodržať  tisíce  podmienok,  aby mohlo prežiť.  Omnoho  elegantnejší  a  súčasne  dokonale  cieľovo orientovaný postup  je však ten, že  sa ponechá  nespočetnému množstvu  odchýlok  šanca   zmeniť  vlastnosti  existujúcich tvorov  a všetko  takto vznikajúce  okamžite nechať „prejsť“ cez  sito  všetkých  možných  konkurenčných  vplyvov. Tým sa automaticky  vytriedi  to,  čo  bude  v  daných  podmienkach životaschopné.

2.1.7 Existencia mimozemských civilizácií

Presvedčivým dôkazom o existencii života v galaxii by bolo spojenie s   inteligentnými bytosťami v iných planetárnych sústavách. Avšak  pravdepodobnosť, že existuje obývaná planéta  zodpovedajúca  našej alebo dokonca vyššej civilizácii,  je  veľmi  malá , pretože obdobie civilizácie, ktorá by bola schopná  komunikovať  na  medzihviezdne vzdialenosti, je z hľadiska časovej škály vývoja hviezdy iba krátkou epizódou.

Slnečná sústava, ktorá by  mala ambície  stať sa príbytkom života  a človeka, musela  by mať veľmi výnimočné charakteristiky. Naša slnečná sústava ich má  a je veľmi málo pravdepodobné, že  by s ohľadom na  veľkú náhodnosť procesov spejúcich ku vzniku slnečnej sústavy mohla sa niekde objaviť ešte aj  iná  nám presne  podobná  sústava.

V  tomto zmysle by naša Zem nebola tým nevýznamným malinkým práškom vo vesmíre, ako nám to prezentuje astrofyzika, ale v prenesenom zmysle jeho centrom, pretože sa ako jediný objekt vo vesmíre stala domovinou koruny  tvorstva.  A  toto  je vlastne predstava, ktorú nám podáva Písmo.

2.2 PRAKTICKÁ ČASŤ

Pred využitím katechézky v praxi je vhodné pripraviť si plagát Dielo stvorenia podľa Prílohy č.1. Tento môže slúžiť na vyučovacej hodine ako výborná názorná pomôcka, ktorá jednoduchým a nenáročným spôsobom pomôže katechizovaným prijať obsah katechézy.

Práca predpokladá využiť ako katechetickú metódu výklad a meditáciu. Výklad   môže byť uvedený antropologickým vstupom, ktorý sa nachádza v práci, avšak môže  byť, podľa uváženia katechétu, nahradený modlitbou (napr. Chválospev na oslavu Stvoriteľa u proroka  Daniela (Dan 3,57-88.56) alebo inou aktivitou, ktorá by  katechizovaných voviedla  do problematiky a zaujala ich.

Aby výklad a meditácia poslucháčov zaujali, je potrebné vyhnúť sa monotónnosti, netreba nimi vyplniť celú vyučovaciu hodinu a odporúča sa meditáciu podfarbiť vhodnou reprodukovanou relaxačnou hudbou. Treba ponechať priestor aj pre otázky katechizovaných, prípadne na diskusiu k danej téme.

Predpokladá sa, že problematike nebude venovaná iba jedna hodina. Na ďalších  hodinách môže katechéta uskutočniť diskusiu k danej problematike na základe poznatkov, ktoré poslucháči už majú, prípadne získajú na základe štúdia literatúry,  ktorá bola použitá pri písaní práce (viď zoznam použitej literatúry). Žiaci sa môžu pokúsiť vypracovať vlastný chválospev, resp.báseň, či pieseň na oslavu Stvoriteľa.

Jedna  hodina  môže byť tiež venovaná úvahám o diele stvorenia, ktoré vznikli na základe rozjímania  nad  Božím  slovom.  Ideálne by bolo, aby si katechéta pripravil vlastné rozjímanie, prípadne do tejto aktivity zapojil katechizovaných.

Katechéza môže byť zakončená vyššie uvedenou piesňou alebo spontánnou modlitbou žiakov, ktorá  bude oslavou Stvoriteľa a jeho veľkolepého diela.


Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: