Cesta všetkých

Autor: ĽUBOMÍR GREGA, špirituál Kňazského seminára v Badíne

Znovu sa vydávame po ťažkej ceste za Kristovým krížom. Často si ju v mysli premeriavame a porovnávame. Možno už poznáme všetky zastavenia naspamäť, počuli sme najrôznejšie úvahy a predsa táto cesta nás niečím neustále púta, zastavuje a pýta sa nás: Nesúdiš sa? Ako si prijal svoj kríž? Stretáš sa so svojou matkou? Pomáha ti niekto? Ale pomáhaš aj ty? Tiež ťa v živote pripravili o veľa vecí? Aj ty padáš? A naučil si sa aj odpúšťať?…

Avšak krížová cesta je nielen plná otázok, ale aj odpovedí, je akýmsi spytovaním svedomia, toho svedomia, ktoré by sme niekedy najradšej nepočuli. Aj napriek všetkému, čo je teraz v tejto chvíli v nás, vstúpme na túto cestu a všímajme si nielen Krista, ale aj seba, kde by sme boli v tej chvíli my a čo by sme dokázali alebo nedokázali urobiť. Najskôr ho však poprosme tými známymi slovami:

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami!
Ľ.: Aj nad dušami v očistci.

I. Ježiš je odsúdený na smrť

Vieme, ako tento súdny proces skončil – sudca neuspel a obžalovaný zomrel. Pokúsme sa však teraz nakrátko obnoviť ešte raz tento súdny proces a dovoľme Pilátovi položiť aj nám tú istú otázku, ktorú vtedy vyslovil: „Akú žalobu podávate proti tomuto človeku?“ (Jn 18, 29) Myslím si, že aj dnes by zaznelo na Ježišovu adresu tisíce žalôb:
Kde si bol, keď mi zomieralo moje dieťa?
Prečo si ma nevypočul, keď som ťa toľko prosil?
Vysvetli mi, ako sa môžeš pozerať na toľké utrpenie vo svete a nič proti nemu neurobíš?…
A do tohto dlhého zoznamu ľudských obvinení, by Pilát dodal svoju známu poslednú otázku: „Nepočuješ, čo všetko proti tebe svedčia?“ (Mt 27, 13)
A čo Ježiš? Tak, ako vtedy, aj teraz by mlčal. Ale práve tá Ježišova nemá odpoveď nás akosi desí. Čo ak je to všetko inak, ako si myslíme? Čo ak na lavici obžalovaných má sedieť niekto iný? Či nesúdime spravodlivého? Naozaj by sme ho zobrali a ukrižovali ešte raz? Alebo si radšej od neho umyjeme ruky a nechceme mať s ním nič viac? V živote sa ešte veľakrát ocitneme na podobných súdnych procesoch, kde sudcom bude človek a obžalovaným Kristus. Sme pripravení mu robiť obhajcu alebo žalobcu?
Ježišu, ty sám si kedysi povedal, že keď nás pre tvoje meno budú súdiť, aby sme sa nestarali, čo v tej chvíli povieme, lebo to už nie my budeme hovoriť, ale Duch nášho Otca v nás prehovorí (por. Mt 10, 19-20).
Posilni teda našu vieru vo chvíli, keď ťa budeme musieť vyznať pred svetom.

II. Ješiš berie kríž na svoje plecia

Po tom, čo Ježiša odviedli z vládnej budovy, aby ho zbičovali a ponížili, položili na jeho plecia kríž. Apoštol Ján nás upozorňuje, že „sám si niesol kríž“ (Jn 19, 17).
Až teraz začala skutočná cesta kríža. Niesol si nástroj umučenia i popravy. Dalo by sa však povedať, že v tej chvíli niesol na svojich pleciach smrť na Kalváriu. Vtedy takmer nikto netušil, že nie Ježiš bude ten, ktorý skončí, ale smrť. Smrť bude navždy zničená. Alebo ako to spieva cirkev Východu: Kristus smrťou smrť premohol!
Takto sa kríž stal nielen znakom víťazstva, ale aj znakom spásy pre všetkých.
Preto, ak máš kríž, máš znak spásy. Ak znášaš kríž, nesieš znak spásy. Ak berieš kríž, berieš na seba znak spásy. Nevzdávaj sa ho, lebo iba v tomto znamení zvíťazíš.
Ježišu, prosím ťa o silu nielen pre kríže dnešného, ale aj zajtrajšieho dňa.

III. Ježiš prvý raz padá pod krížom

Tento prvý pád sa dal očakávať. Nohy sa podlomili a ťažké drevo kríža Ježiša stiahlo na zem. Nech si tento pád predstavujeme akokoľvek, bol to určite najťažší moment z cesty na Kalváriu. Ale bol to iba „moment“? Ktovie, koľko tá chvíľa prvého pádu trvala?!
Čo všetko spôsobila, koľko nových rán bičom vyprovokovala, pridala kopance a rýchlymi necitlivými hmatmi zdvihla drevo s dobitým človekom.
A čo prežívam ja vo chvíli pádu do hriechu? Bolí ma to? V tej chvíli sa totiž vyvoláva to isté, čo bolo pri Kristovom páde: vyprovokuje sa množstvo mučivých výčitiek, ktoré človeka trápia, doslova ho bičujú a necitlivo ženú kdesi ďalej…
Pri tomto zastavení ťa Ježišu, prosím, odpusť mi tie hriechy, ktoré mi dokážu veľmi rýchlo podlomiť kolená a ešte viac sťažiť kríž. Odpusť mi tieto viny!

IV. Ježiš sa stretá so svojou matkou

O tomto stretnutí Ježiša s matkou na krížovej ceste všetky štyri evanjelia mlčia. Logika lásky však hovorí, že v tomto sprievode smrti a života nesmela chýbať tá, ktorá stála pri ňom, nielen keď prichádzal na svet, ale aj keď z neho odchádzal.
A nakoniec, ktorá ľudská ruka by dokázala opísať to, čo prežíva matka, keď stráca dieťa a čo prežíva dieťa, keď mu nedovolia byť s matkou?!
Aj tie najcitlivejšie slová sú málo citlivými a ani tie najstarostlivejšie vybrané vety nedokážu vystihnúť túto chvíľku zastavenia na krížovej ceste, kde ústa zostali nemé a hovorili iba oči a srdcia.
Táto chvíľka z krížovej cesty nám chce zdôrazniť, aké dôležité sú stretnutia tých, čo darujú život, s tými, ktorým život darovali. Rodičia a deti. Majme k sebe vzájomnú úctu, lebo ako pripomína starozákonná kniha Sirachovcova: „Kto si ctí matku, počína si tak, ako keby si zhromažďoval poklady. Kto si ctí otca, nájde radosť na synoch a bude vždy vyslyšaný, keď sa bude modliť“ (Sir 3, 5-6).

V. Šimon z Cyrény pomáha Ježišovi niesť kríž

Mnohí si všimli túto pomoc muža z Cyrény. Evanjelista Marek však vynaložil ešte viac námahy a zistil, že ten „vracajúci sa muž z poľa“ bol manžel a otec dvoch synov, ktorým dal mená Alexander a Rúfus. Možno vy – manželky si najlepšie viete predstaviť, čo prežíva žena, keď manžel neprichádza dlhý čas z práce… Prvá otázka, ktorá hneď príde je: Nestalo sa mu niečo zlé? Ktovie, čo všetko Šimon doma rozprával, keď konečne po týchto ťažkých chvíľach vstúpil do svojho domu.
Čo by sme my rozprávali, keby sme zažili niečo podobné? A predsa takéto niečo sme už mali možnosť vo svojom živote zažiť. Veď či sme už tiež nemuseli kvôli niekomu zmeniť svoje plány a svoje cesty?
Či aj nás neprinútili okolnosti urobiť v živote niečo celkom iné, ako sme chceli urobiť?
Tak, ako vtedy Šimon z Cyrény ani len netušil, komu pomáha, ani my sme si neuvedomovali, že vlastne v tej chvíli sme zmenili svoj plán podľa Božieho plánu, že sme neurobili to, čo sme chceli, ale to, čo chcel od nás Boh.
Pane, pripomeň nám tohto muža z Cyrény práve vo chvíľach, keď budeme chcieť zrýchliť krok, aby sme nevideli toho, kto práve od nás niečo potrebuje.

VI. Veronika podáva Ježišovi šatku

Skutok tejto ženy bol tak nepatrný, že si ho takmer nikto nevšimol. Ak by sa mala táto Veronika vyhlásiť za nebeskú patrónku niekoho, určite by sa stala patrónkou všetkých tých, čo robia malé, nenápadné, dobré skutky, ale s veľkou láskou. Boh si totiž všimne a odmení každý dobrý skutok. Ani ten najmenší nie je zabudnutý. Lebo „sám Boh hľadí na toho, kto koná dobro, pamätá na neho v budúcnosti a nájde oporu, až nadíde jeho úpadok“ hovorí znovu starozákonný Sirachovec (Sir 3, 34).
Pane Ježišu! Tak, ako si nezabudol na tento nepatrný prejav lásky, nezabúdaš ani na naše skutky. Daj, nech vždy myslíme na to, že čokoľvek urobíme, aj tomu najmenšiemu, akoby sme to tebe urobili.

VII. Ježiš druhý raz padá pod krížom

Znovu pád. Znovu to nezvládol. Zem ho k sebe pritiahla mocnejšie, ako nebo. Lenže ani v tejto chvíli Ježiš nechcel prestať myslieť na nebo. Musel vstať, ešte raz sa vzchopiť a dôjsť až na Golgotu sveta, aby stadiaľ mohol otvoriť nebo pre všetkých.
Je to obrovské ponaučenie z tohto zastavenia: Ak si znovu padol, vstaň! Ak znovu padneš, znovu vstaň! Ak budeš neustále padať, neustále musíš vstávať! Nebo je totiž za vstávanie z hriechu, nie za padanie. Nebo získaš, iba ak vstaneš.
Pane Ježišu, stoj pri tých, ktorí stáť nevládzu. Podopri tých, ktorí neustále padajú, aby aj napriek svojej slabosti, nestratili konečný cieľ cesty svojho života – nebo.

VIII. Ježiš napomína plačúce ženy

Ktovie koľko žien takto dokázalo prejaviť svoje spolucítenie so Synom človeka. Aj nám dobre padne, ak dokáže niekto s nami spolucítiť, aj keď spolucítenie rany nelieči, iba ich zmierňuje.
Ježiš však neprijíma ani tento utišujúci prostriedok na rany, ale upriamuje pozornosť tam, kde rany môžu vznikať: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale samy nad sebou a nad svojimi deťmi“ (Lk 23, 28).
Ježiš nechcel, aby sme ho len ľutovali, ale skôr, aby sme ľutovali to, čo mu spôsobuje oveľa väčšiu bolesť a tým je náš hriech. Každý z nás veľmi dobre pozná rodisko svojho hriechu: vieme, kde sa rodí, kde rastie aj kde nás premáha. Toto je to skutočné miesto plaču.
Pane Ježišu, daj nech vždy myslím na tú skutočnú príčinu tvojej bolesti.

IX. Ježiš tretí raz padá pod krížom

A znovu na zemi. Tvárou k zemi, akoby „posledný bozk“ tejto zemi, ktorá sa už nevie dočkať jeho krvi. Aj napriek ukrutnej bolesti, aj napriek nevládnym nohám, aj napriek zoslabnutým ramenám, aj napriek vtlačeným tŕňom v hlave, teda aj napriek všetkému, čo je proti nemu, musí vstať, nesmie zostať, toto ešte nie je koniec tejto krvavej cesty, aj keď už všetko tomu nasvedčuje.
Koľké takéto situácie v živote človeka by nás veľmi radi o tom presvedčili, aby sme sa vzdali a viac sa už nenamáhali, dokonca, aby sme sa o to ani len nepokúšali – nevyliečiteľná choroba, životné sklamanie, neúspech, alebo smrť niekoho veľmi blízkeho…
Myslíme na toto zastavenie, ktoré ani zďaleka nebolo posledným. Dokážme ísť ďalej, aj keď to niekedy bude z posledných síl.

X. Ježiša vyzliekajú z jeho šiat

Vyzliekli ho. Teraz ho zbavili nielen kríža, ale všetkého, čo mal ešte na sebe. Potupili ho pred očami všetkých, pred tými, ktorí ho obdivovali, aj pred tými, ktorí ho nenávideli. Tak takýto je človek bez podoby a tváre… Napísal kedysi dávno o ňom prorok Jeremiáš. Ale on to ponížene prijal, prijal aj toto verejné zahanbenie.
Ešte stále chceme byť Kristovi podobní? Dokážeme zniesť aj zahanbenie a poníženie pre Krista? Chceme mu byť podobní aj v poníženom ochudobnení sa o všetko?
Aj nás raz naša krížová cesta pripraví o všetko. Všetko z nás zoblečie, postavenie, úctu, zdravie, hodnosti, naše plány,… Nič nám nenechá. Takmer nič. Ale z jedného by sme sa nemali dať nikdy vyzliecť: z viery v Boha! O toto jediné si prosme, aby sme tento Boží dar nikdy nestratili.

XI. Ježiša pribíjajú na kríž

Zastavenie, na ktoré sa len veľmi ťažko pozerá. Zastavenie, pri ktorom sa stratila aj tá posledná štipka ľudskosti. Zastavenie, ktoré zastavuje dych človeka. Je to skutočné zastavenie krížovej cesty. Ježišove ruky a nohy sa zastavili. Žijú, ale nehýbu sa. Sú pripravené zomrieť, ale najprv musia vykrvácať. Ukrutná bolesť, o ktorej sa len veľmi ťažko dokáže niečo zmysluplného povedať či napísať.
Ježišu, sme tu pred tebou a snažíme sa uvažovať nad tým, čo si vtedy prežíval. Nikdy to celkom nepochopíme, aj keby sme pri tomto zastavení stáli celý deň. V tomto sme tvoji dlžníci.
Prosíme ťa, nech nie sme klincami v tvojich rukách a nohách, ale tými, ktorí dokážu aspoň trochu zmierniť tvoju bolesť v našich bratoch a sestrách.

XII. Ježiš na kríži zomiera

Tri hodiny takto visel na dreve kríža medzi nebom a zemou. Akoby na chvíľu nepatril ani zemi, ani nebu.
Tri hodiny úplného odvrhnutia a potupenia. Tri hodiny zápasu s bolesťou a s blížiacou sa smrťou. Avšak počas týchto troch hodín postará sa o svoju matku a najmladšieho apoštola, otvorí nebo kajúcemu zločincovi na kríži, poprosí Otca o odpustenie pre všetkých a odovzdá mu svojho ducha.
Aj keď sa zdá, že už nič nemohol urobiť, urobil toho veľmi veľa. V odpúšťaní nezabránili ani klince. Toto je veľká lekcia z kríža.
Odpustiť sa dá vždy. Dokonca aj na kríži. Nemal by to byť preto iba úkon Boha, ale aj človeka. Veď Kristus bol nielen pravý Boh, ale aj pravý človek. Určite si sám najlepšie pamätal slová, ktoré povedal Petrovi: „Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz treba odpustiť.“ Aj na kríži. Na ktoromkoľvek kríži a zvlášť na tom, na ktorý nás dostali druhí.

XIII. Ježiša skladajú z kríža

Zložili dobité a priklincované Ježišovo telo. Toto už bola chvíľa bez bolesti. Bolesť však cítia tí, čo stáli okolo neho: jeho matka Mária, sestra jeho matky, Ján, Mária Magdaléna, Salome, Nikodém, Jozef Arimatejský…
Ale boli aj takí, ktorí si s Ježišovým posledným výdychom tiež zhlboka vydýchli. Akoby im padol kameň zo srdca. Netušili však, že ten skutočný kameň ešte iba o pár dni padne a oni budú musieť znovu rozdýchavať jeho prítomnosť.
Aj v tejto minúte mnohých na tomto svete skladajú z ich krížov. Dotrápili ich nevyliečiteľné choroby, ukrutné bolesti, ale aj rany, ktoré nikto nevidel, lebo boleli v skrytosti, kdesi v srdci. Toto zastavenie je plné tichej bolesti. Je pre tých, ktorí druhých skladajú z krížov života, aby sa zamysleli, kto to vlastne medzi nimi trpel a dopĺňal na svojom tele to, čo ešte chýbalo Kristovmu utrpeniu.

XIV. Ježiša pochovávajú

Všetko raz skončí v hrobe. Takto môže hovoriť len ten, kto ďalej nedovidí, iba do zeme. Ježišov prázdny hrob je pre nás dvojakou správou: dobrou aj zlou. Dobrou pre tých, ktorí v neho nielen verili, ale aj žili tak, aby sa s Ním mohli stretnúť a zaujať miesto, ktoré má pre nich pripravené od vekov. Ale je aj  zlou správou pre tých, ktorí aj keď ho v celom svojom živote popierali , raz sa s Ním predsa budú musieť stretnúť. Aké to bude stretnutie? Necháme to na Krista. Teraz je dôležité, aby sme zostávajúcu cestu k vlastnému hrobu prežili čo najlepšie, aby tá ďalšia z hrobu, bola radostným zvítaním sa s tým, ktorý je našou Cestou, Pravdou i Životom.

ZÁVER

To, nad čím sme teraz uvažovali týchto pár minút, to nás bude stretávať po celý život. Mnohí vieme, čo je to zniesť obvinenie na svoju adresu. Poznáme aj to, čo je to zobrať každý deň svoj kríž na seba a ísť za Ním. Všetci veľmi dobre vieme, čo je padnúť, ale aj čo je to vstať. Zažili sme možno aj to, čo je to je čakať pomoc a niet toho, kto by nám pomohol. A niektorí ste tu aj takí, čo ste si iba nedávno prežili Kalvárie svojich najbližších a museli ste ísť za rakvou až na miesto ich posledného telesného odpočinku.
Pane, nevieme, ktoré zastavenie z tejto tvojej krížovej cesty bude naše najbližšie. Ale prosíme ťa, sprevádzaj nás na tejto ceste, veď ty sám si ju už raz prešiel.

NA ÚMYSEL SV. OTCA

Otčenáš, … Zdravas Mária, … Sláva Otcu,…

Prosíme ťa, Pane, daruj pokoj svojej Cirkvi,
na čele ktorej chcel si mať svojho služobníka Benedikta,
aby v jednom a v tom istom duchu
ti bola milá nábožnosť ľudu i toho, kto ho vedie,
a aby vzrast a dobro stáda
bolo radosťou a korunou pastiera.
Skrze Krista, nášho Pána.

Amen.

 


Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: