Category Archives: MODLITBY

Otče náš…


“Otče náš, ktorý si  na nebesiach… “

Áno… Tu som…

Prosím, nerušte ma… Modlím sa!

Ale, volal si ma… !

Volal? Nikoho som nevolal. Modlím sa… ” Otče náš, ktorý si na nebesiach…”

Ah !!! To si stále ty ?

Ako ?

Volal si ma! Povedal si : ” Otče náš, ktorý si na nebesiach “. Tu som. Čo môžem urobiť pre teba ?

Nevolal som. Modlím sa. Každý deň sa modlím Otče náš. Modlitba mi robí dobre. Akoby som si splnil úlohu.  A necítim sa dobre, pokým sa nepomodlím.

Ale ako môžeš recitovať Otče náš, a pritom nemyslieť, že všetci sú tvoji bratia ? Ako môžeš opakovať: ” Ktorý si na nebesiach ” ak nevieš, že nebesá – to je pokoj, že nebesá – to je láska pre všetkých ?

Veru, na to som nemyslel…

No…Pokračuj v modlitbe.

„Posväť sa meno tvoje…”

Počkaj! Čo chceš tým povedať ?

Čo tým chcem povedať? Ako to môžem vedieť ?Jednoducho je to časť modlitby !

” Posvätiť ” znamená uznať za skutočného otca, ktorý dáva život každej bytosti, ktorý si zaslúži rešpekt, svätý, posvätný…, kto vkladá svoju dôveru do mňa a nie do poisťovní sveta.

Teraz rozumiem.  Nikdy som však nemyslel, čo znamená slovo „posvätiť“.  “Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja
ako v nebi tak i na zemi…”

To hovoríš vážne ?

Áno ! Prečo nie?

A čo robíš, aby sa tak aj stalo?

Ako, čo robím? Nič! To je časť modlitby… Bolo by však dobré, keby si mal aspoň trochu pod kontrolou, čo sa deje v nebi a tiež na zemi…

Mám mať trochu kontroly nad tvojim životom ?

Nuž… Idem do kostola!

Na to sa nepýtam ! Akým spôsobom sa správaš k bratom,  ako míňaš peniaze, koľko času venuješ televízii, internetu, reklamám, obchodom, a  koľko času venuješ mne ?

Prosím ťa, nekritizuj ma !

Prepáč. Myslel som si, že ma žiadaš, aby sa stala moja vôľa. Ak by sa tak malo stať… Čo robiť s tými, ktorí sa modlia a prijímajú moju vôľu, zimu, teplo, dážď, prírodu, spoločnosť…

Máš pravdu, neprijímam tvoju vôľu, lebo sa sťažujem na všetko: ak zošleš dážď, chcem slnko; ak svieti slnko, sťažujem sa na horúčavu; ak je zima, zase sa sťažujem; žiadam zdravie, ale nestarám sa oň; zle sa stravujem, jem málo alebo jem príliš…

Dobre, že to uznávaš. Budeme spolupracovať, ty a ja. Budeme vyhrávať aj prehrávať. Páči sa mi tvoj nový postoj.

Pane… Teraz musím dokončiť modlitbu. Dnes mi trvá modlitba dlhšie ako zvyčajne… Pokračujem: ” Chlieb náš každodenný daj nám dnes… “

Počkaj ! Pýtaš odo mňa hmotný chlieb?  Človek nežije len z chleba, žije tiež z môjho Slova.  Keď žiadaš odo mňa chlieb,      spomeň si na tých, ktorí ho nemajú. Môžeš ma žiadať o čokoľvek, pokladaj ma za svojho milujúceho Otca!  Som zvedavý na pokračovanie tvojej modlitby…

„Odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom…”

A brat alebo sestra, ktorých odmietaš ?

Pane! Ako by som mohol odpustiť tým, kvôli ktorým trpím? Teraz nemôžem ani zabudnúť. Je veľmi ťažké odpúšťať…

Ale.. Čo teda chceš povedať modlitbou ? Volal si ma a ja som prišiel. Želal by som si, aby si  odtiaľto odišiel bez nenávisti.  Chcel by som, aby si bol úplne upokojený. Nie je dobré, ak v srdci nosíš celú váhu hnevu. Rozumieš?

Ale ako mám odpustiť, keď tí, čo mi robili zle, nikdy o to nežiadali?

A čo ak tí hriešnici požiadali mňa o odpustenie, lebo si vôbec nevedeli predstaviť, že by si im ty mohol odpustiť…

Áno, iste, ale ako to mám vedieť? A skutočne je možné odpustiť, keď hriechy sú príliš ťažké…?

Áno! Vidím… to presahuje  ľudské pochopenie. Ani môj syn to nemohol urobiť  pri svojej obete na kríži.  Ja môžem všetko zmeniť,  stačí, ak si to úprimne želáš…

Ach ! Áno, konečne som pochopil zmysel jeho zvolania o pomoc : ” Otče, prečo si ma opustil?” Ten strašný pocit  ťažkého bremena, ktoré nemôže človek sám uniesť…

Dobre si to pochopil. Zver mi svoju neschopnosť odpustiť a ja to urobím za teba, ak o to požiadaš.

Vďaka Pane, že si ma oslobodil od tejto váhy. Táto vina ma dusila a bránila mi normálne žiť.

Vidíš aké je to jednoduché,  ak mi dôveruješ…! Ako sa teraz cítiš ?

Dobre, skutočne dobre!  Po pravde, nikdy som sa tak dobre necítil… Rozprávať sa s Bohom robí  skutočne dobre…..

Teraz dokončme modlitbu. Pokračuj…

„A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého…”

Výborne ! Urobím to, ale vyhýbaj sa situáciam, ktoré by ťa priviedli do pokušenia.

Čo tým chceš povedať ?

Nezostávaj v spoločnosti osôb, ktoré ťa vedú k špinavým, nečistým obchodom…  Zanechaj zlobu, nenávisť. To vedie len  na pochybné cesty… Nepoužívaj  také únikové cesty…

Nerozumiem ťa!

Ale rozumieš ! Už si mi to viackrát urobil. Dáš sa na pochybné cestičky a potom voláš  o pomoc.

Hanbím sa Pane, odpusť mi!

Prirodzene, odpúšťam ti! Vždy odpúšťam tomu, kto je pripravený tiež odpúšťať. Ale keď ma budeš znova volať,  spomeň si na našu konverzáciu, mysli na slová, ktoré mi hovoríš.  Teraz dokonči modlitbu…

Dokončiť?Ah, áno,”AMEN ! “

A čo znamená “Amen ” ?

Neviem. To je koniec modlitby.

Povieš AMEN, keď budeš súhlasiť so slovami, ktoré si vyslovil a keď budeš nasledovať moju vôľu plnením mojich prikázaní,  lebo AMEN znamená NECH SA TAK STANE, je to súhlas s tým, čo si práve povedal…

Ďakujem Pane, že si ma naučil túto modlitbu, a teraz ďakujem aj za to, že si mi ju vysvetlil…

Milujem všetky moje deti a teším sa z tých, keby chcú nájsť cestu z omylu, tých, ktorí sa chcú oslobodiť od hriechu. Žehnám ťa! Zostávaj v pokoji!


Požehnanie


Ponúkam niekoľko myšlienok Tomáša Hupku o požehnaní:

Požehnanie má v sebe vždy niečo spojené s vyvolením. Keď niekomu žehnám, prežíva, že je Bohom vyvolený. Byť vyvolený a požehnaný, znamená byť v Božej blízkosti. A keďže si nás Boh vyvolil a požehnáva nás, môžeme prežívať skutočnosť, že Boh túži po našej blízkosti a že nás prijíma bez podmienok.

Byť požehnaný, teda znamená dôverovať Bohu a kráčať životom s vedomím, že Boh nás chráni pred nebezpečenstvom. Boh dáva človeku prísľub: „budeš požehnaním“ a je to ten najkrajší prísľub, ktorý môže človek dostať. Človek je teda požehnaný a môže byť prameňom požehnania pre druhých.

Spoločnosť potrebuje ľudí, ktorí sú prameňom požehnania. Títo ľudia majú blahodarný vplyv na druhých a dávajú nádej. Byť požehnaný, znamená prijímať Božiu lásku, ktorá premieňa človeka a robí ho prameňom lásky (požehnania) pre ostatných.

Sme požehnaní

Často si myslíme, že Božie požehnanie prichádza len vtedy, keď sme úspešní, keď sa nám darí, no požehnanie sa nám dostáva vtedy a predovšetkým vtedy, keď sme v koncoch, keď zakúšame vlastnú bezmocnosť a sebectvo. Ak dokážeme povedať áno tomu, akí sme, môže sa naša slabosť a nedokonalosť premeniť v prameň požehnania. Boh nežehná dokonalému, ale nedokonalému, nežehná neporušenému, ale zlomenému.

Žehnať znamená chváliť Boha za to, čo nám dal a za okamihy, kedy zasiahol do nášho života. On je zdrojom všetkého požehnania. K požehnaniu patrí chvála toho, ktorý je našim Stvoriteľom, Vykupiteľom a Spasiteľom.

Ako žehnať

Môžeme žehnať iným, ale aj sami na seba zvolávať jeho požehnanie. Existuje pri tom niekoľko druhov požehnania:

Ježiš berie deti do svojho náručia, vkladá na ne ruky a žehná im. Toto požehnanie je nežným gestom.

Ak niekoho objímeme s úmyslom požehnať ho, cez naše objatie môže prežiť skúsenosť, akoby ho Boh prijímal do svojho objatia, uisťoval o svojej láske a o tom, že ho stále obklopuje jeho spásonosná a milujúca blízkosť. Vďaka objatiu je možné požehnanie priamo zakúsiť, nesie v sebe kus nehy.

Môžeme žehnať aj slovami, keď povieme niečo dobré.

Teda požehnaním je aj to, keď o druhom človeku hovorím niečo dobré pred inými, ale aj keď mu to hovorím. Požehnanie cez slová, má blahodárne účinky pre dušu. Má silu zlomiť všetky slová, ktoré nás zranili a ktoré sme počuli počas svojho života. Ak ich naozaj berieme vážne a zvažujeme, či je vhodné ich povedať, či prinesú správny úžitok, vtedy človek (ktorému žehnáme) vníma, že sa k nemu cez požehnanie láskyplne skláňa samotný Boh, že nad ním drží svoju milujúcu ruku a dáva mu prísľuby plné lásky, povzbudenia, plné sily a nádeje. Vďaka slovám, môže Božie požehnanie preniknúť do ľudského srdca. A dať nám prežiť jeho blízkosť, nehu, starostlivosť a lásku.

Ježiš vkladá na deti svoje ruky.

Gesto vkladania rúk je veľmi osobné a intímne. Vnímam cez neho teplo druhého, niekedy cítim, ako cez mňa prúdi niečo uzdravujúce. Vkladanie rúk je najsilnejšie gesto žehnania. Vďaka nemu môžem na vlastnom tele zakúsiť Božiu lásku, v podobe nežného dotyku, lásku – ktorá cez mňa prúdi k druhému človeku. Môžem svoje ruky na druhého človeka vložiť v tichosti, alebo aj hovoriť slová. Ale aj keď prehovorím, je dôležité zotrvať v tichosti niekoľko okamihov.  Je to tajomstvo a vyžaduje mlčanie, aby sám Boh mohol konať svoje dielo. Ja som len jeho nástroj, cez ktorý pôsobí. Ak konám v jeho mene a na jeho oslavu, je so mnou…

Cez znak kríža.

Kríž je znamením spásy, je znakom ochrany pred zlom a pôsobenia Božej lásky, ktorá sa v človeku dotýka všetkého a všetko premieňa. Je to znamenie lásky. Ježiš za nás položil svoj život na kríži a miluje nás takých, aký sme.  Cez znak kríža jeho láska preniká cez všetko, čo mám a kým som… Tento znak mi pripomína, že som Bohom požehnaný. Smiem zvolávať na seba jeho požehnanie a žehnať iným. Nemusíme robiť veľké znamenie kríža, stačí dať krížik na čelo blízkej osobe :).

Na každý druh požehnania je dôležité sa vnútorne pripraviť.  Vlož do požehnania všetku svoju lásku, starostlivosť a dôveru. Len vtedy je toto gesto svätým, len vtedy budeš nástrojom Boha, cez ktorý bude prúdiť jeho láska k ľuďom…

 


Záhradníkove ruže


Čo robíš?
Niekto tu hovorí?
Áno, už roky na teba volám, ale ty nepočúvaš.
Ktosi?
Som tvoj Boh.
A čo chceš?
Pýtam sa ťa, čo robíš.
Modlím sa.
Čo je to modlitba?
Modlitba je rozhovor s Pánom Bohom.
To ako so mnou?
Áno.
Ale veď ty sa toľko modlíš, a so mnou sa rozprávaš teraz prvý raz.
To nie je možné! Takmer vždy som bol sústredený na modlitbu…
Správne si povedal: na modlitbu, ale nie na mňa. Dával si pozor, či dobre recituješ naučené formulky, ktoré ti mali dať reč, keď sa tvoje srdce cítilo byť prázdne.
Hovor mi teda o modlitbe.  

Modlitba je rozprávanie záhradníkovho srdca o ružiach, ktoré vykvitli v jeho záhrade a ktoré mu urobili takú radosť, že sa s ňou musel podeliť aj so mnou.

Modlitba je plač matky nad chorým dieťaťom, ku ktorému povoláva aj mňa.

Modlí sa ten, kto mi rozpráva o svojej láske, o tom, ako túži po nej a ako sa o ňu bojí. Modlí sa ona, keď mi odkrýva svoje srdce, plné ľúbosti k nemu.

Modlí sa dieťa, keď mi rozpráva o starostiach s pokazenou kolobežkou a o pávom pierku, ktoré našlo cez víkend.

Modlí sa starec, keď sa mi sťažuje na choré nohy a na oči, ktoré už dobre nevidia.

Modlí sa každý, kto mi otvára svoje srdce, bez rozdielu, či je to srdce prosiace a či trpiace, zamilované alebo sklamané, staré alebo mladé. musí to však byť srdce, ktoré miluje.