Stretnutie s kostlivcom


V týchto dňoch ma prekvapila návšteva: “Vyrušujem?”
“Prídeš ty do dákeho domu bez toho, že by si nevyrušoval?” – opýtal som sa.

,,Ja viem, neradi ma vidia”, povedal môj návštevník, “ale čo iné mi zostáva ako zaklopať a povedať: Už je čas! jedného z vás, alebo teba alebo tvoju ženu musím dnes zobrať – záleží, ako sa rozhodneš”.

“Počúvaj, kostlivec”, odpovedal som mu. “Ktorý manžel by nepoložil život za svoju manželkuku? Nikto nerád umiera, ale ja milujem svoju ženu, ona má ešte toľkú radosť zo života! Keď to teda musí byť, ber mňa”.

“To hovoríš bez toho, že by si sa bol vážne zamyslel”, povedal môj návštevník, smrť. “Kto umrie, je vo výhode. Odpadnú mu všetky pozemské starosti. Všetko, čo ťa dnes ešte deprimuje: boj o existenciu, svár so susedom, úzkosť pred starobou, alebo či tých pár korún penzie bude stačiť; starosti, aby bol šéf  spokojný; nepríjemnosti s kolegami, čo ti závidia, máš za sebou. Mŕtvy to má vždy dobre. Nepočuje víchor, čo buráca okolo jeho domu, nevidí stúpať vodu  v ne e, poštár mu už neriinesie smutný list, netlačí ho topánka, nebolí ho zub, konečne si môže odpočinúť a zviazať i odložiť batôžtek svojich starostí”.

„Ty to môžeš tak vidiet”, odpovedal som. “je to tvoje povolanie: potešuješ takto človeka, ktorého zoberieš. Čo sa mňa týka, moja nádej bola vždy silnejšia než moja úzkosť. Keď umriem skôr ako manželka, robím to bez výhody, len preto, že ju mám rád a chcem jej zachovať radosti z pozemského života”.

Kostlivec sa dlho na mňa díval. V jeho tvári bolo čosi dobrácke.

“Práve preto, že svoju ženu miluješ, mal by si si svoje rozhodnutie ešte raz premyslieť. V manželstve, ako je vaše – 30 rokov ste tu stále boli jeden pre druhého a nebolo ničoho, čo by nebolo spoločné – bude totiž pozostalý viac postihnutý než ten, čo odíde. Nemyslíš? Mysli na to, ako bude vyzerať život tvojej ženy. Jej srdce bude ranené tak ako aj tvoje, iba že ona musí vziať na svoje plecia etky starosti, ktoré ste doposiaľ niesli spoločne. Život bude pre ňu tvrdý a nepohodlný, keď jej už nebudeš stáť po boku. Slepo sa potkne o každý kameň, ktorý jej nemôžeš z cesty odstrániť. Nebude tu nik, kto by utrel jej slzy, budú ju trápiť spomienky pri každej piesni, na každej prechádzke, už aj pohľad na tvoju lyžicu ju zraní, keď si sama pre seba bude prestierať. Bude sama, vaši priatelia sa od nej utiahnu, lebo· kto bol spriatelený s manželmi, nevie, čo si počať s pozostalým partnerom. Ľudia sa ospravedlnia, možno ešte na sviatky jej zavinšujú. Tvoja žena bude sama sedieť doma, hodiny budú tikať a ona na ne hľadieť, ale nikto nepríde, ani ty, ani dakto, kto sa na teba spytuje, ako to bývalo prv. Bude ticho sedieť so zovretými perami a bude rozmýšľať o tom, čo dobrého ti zabudla urobiť, alebo že sa ti ani raz nepoďakovala za to, že si si ju vzal za ženu a že si jej bol dobrým manželom. Nevyslovené slová lásky jej zrazu ležia v srdci ako kamene, ktoré jej krátia dych a deprimujú. Preklína každú minútu, ktorú ťa nechala čakať a pripadá jej dlhá ako tisíc minút… Rozum sa jej zatemní – bude sa rozprávať so stoličkou a so stolom; nemá totiž nikoho, komu by mohla otvoriť svoje srdce. Neskôr zostane i cez deň deň ležať v posteli, veď načo má vstať, nikto ju nečaká, nikto ju nepotrebuje … Povedz, berieš si na svedomie túto jej biedu?”

Chytil som kostlivca za ruku… (čítaj ďalej)

“Nie!” ‘zvolal som. “Tak nesmie žiť. Mám ju radšej ako seba samého. Ponechaj mňa takému biednemu životu a vezmi teda ju do večného pokoja. Spí hore, bola unavená. Odnes ju odtiaľ opatrne, bez toho, že by sa zobudila. Nech zase otvorí oči až vtedy, keď bude stáť pred Božou velebnosťou nezobuď ju prv; trápila by sa a vypytovala by sa, či a ako ja bez nej budem žiť.”

Kostlivec mi prikýval, akoby sľúbil. Potom vstal a išiel hore na poschodie. “Nie!” skríkol som. “Nechaj mi ju! Alebo vezmi mňa! Nezniesol by som to, aby som viac nepočul jej hlas a jej kroky po dome, tiché štrkotanie príboru pred raňajkami, keď ráno prikrýva stôl a ja neviem sám sedieť pri stole, nemôžem ležať v posteli bez toho, že by som počul jej dych. Aká by to bola radosť na svete, keby sa ona na nej nepodieľala! Stolička v izbe, na ktorej sedela, na vešiaku kabát, ktorý nosila, štítok na dverách, ktorý každý piatok čistila, každá košeľa, ktorú beriem zo skrine a ktorú ona hladila, ešte aj lavica v kostole, kde sme sa spolu modlievali- ako by som mohol zniesť pohľad na to? Môj rozum by narušila myšlienka, čo všetko som zabudol: koľko nežných slov zostalo nevypovedaných, koľko dobrého som jej nespravil. Prečo som čítal noviny namiesto toho, aby som sa s ňou rozprával a diskutoval; veď bola predsa pekná, páčila sa mi, av posledných rokoch som jej to nikdy nepovedal; prečo som nikdy nepovedal: ďakujem ti, že si tu – ďakujem ti, že ťa môžem tak ľúbiť ako prvý deň našej lásky. Nikdy som sa nepoďakoval za jej život, ktorý mi obetovala, nikdy za jej trpezlivosť, ktorou odzbrojila moju netrpezlivosť, nikdy za pohl’ad ako sa na mňa pozerá a za ten jej srdečný úsmev. Teraz viem, že slová “moja žena”, ktoré človek po celý život vraví, sú najkrajšie slová v ľudskej reči. Dovoľ mi ešte raz ísť k nej, daj .mii tri dni, len jeden týždeň, aby som dohonil, čo som nestihol.”

Tu kostIivec odstúpil od schodov, ktoré viedli hore.

“Práve som zistil, že som si pomýlil číslo domu”, povedal. “Vy dvaja nasledujete o niekoľko strán ďalej, ako vidím … nemajte mi za zlé, kamarát. A využite čas dovtedy, kým sa vrátim, lebo potom vám nemôžem pozhovieť tri dni, ani len tri minúty, aby ste dohonili to, čo ste za tridsať rokov zameškali”.

Autor: Johann Rosller


Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: