História hokeja


Na centrum.sk ma zaujal článok o histórii hokeja. Ako to s jeho vývojom bolo?

Pol tisícročia pred naším letopočtom skúšali Gréci akýsi druh pozemného hokeja. Neskôr si túto hru osvojili tiež Rimania, ktorých légie putovali po celom svete.

Podobný pozemný hokej hrali aj severoamerickí a juhoamerickí Indiáni. Tí prví mu hovorili “shinny”, druhí používali výraz “chueca”.

A ako teda vlastne vznikol dnešný názov hokej (hockey)?

Podľa jednej verzie poangličtením starého francúzskeho výrazu “hoguet”. Takto sa nazývala zahnutá pastierska palica, tvarom nápadne podobná neskoršej hokejke. Ďalšia báchorka si naopak všíma slovo “hokska”, čo je názov starej egyptskej loptovej hry, ktorá sa ešte i dnes hrá na africkom vidieku. Kanaďania však považujú za úplne najvierohodnejší tretí prípad: indiánske pomenovanie “hoghee”, ktoré znamená “bolí to”. Bol výstižný a vskutku symbolický: porazení v tomto laškovaní boli bití drevenými papekmi po hlavách…

Úplne prví, ktorí začali hrať prahokej na ľade, boli kanadskí Indiáni. Používali však krátke tenké paličky, a keďže ešte nemali korčule (ktoré sa pomaly dostávali do módy na európskej scéne), behali po studenej ploche zamrznutých jazier, kanálov a riek v mokasínach.

Ešte o niečo skôr sa jazdilo na kostiach priviazaných k topánkam koženými remienkami. Prvé korčule zavítali do Severnej Ameriky spolu s prisťahovalcami až okolo roku 1830.

Vôbec prvý hokejový zápas na ľade sa odohral údajne vo februári 1837. Dochester Club a Uptown Club z Montrealu ale stretnutie nedohrali, pretože ho zhatili nespratní fanúšikovia.

Ďalšia historka z roku 1855 hovorí o vojakoch kanadskej kráľovskej armády ubytovaných v Kingston Tete Du Pont Barracks, ktorí si pri upratovaní snehu v prístave pripli improvizované korčule a s vypožičanými palicami na pozemný hokej začali po očistenom parkete preháňať starú loptičku pričom išlo o lacross (predchodcu dnešného lakrosu).

Základy organizovaného ľadového hokeja popri výstavbe prvých ľadových plôch položil až v roku 1878 montrealský študent W. F. Robertson tým, že zjednotil pravidlá hry. Pri ich spísaní pritom vychádzal z noriem anglického pozemného “bandy”, ktoré prispôsobil hre na ľade.

Prvé predstavenie podľa týchto tónov odohrali na Victoria Skating Ring už o rok neskôr tímy študentov McGillovej univerzity v Montreale. Aj keď pôvodná dohoda hovorila o deviatich hráčoch v poli, nastúpilo ich vtedy na každej strane až tridsať! To bol signál k prudkému rozmachu hokeja na celom území Kanady. Táto pionierska doba bola veľmi zvláštna. Okolo hracej plochy stál drevený pramantinel, maximálne jednu stopu vysoký, ktorého logickým poslaním bolo zabrániť puku, aby zmizol v okolitom snehu. Prastarú bránku predstavovali dve tyče, pevne zarazené do ľadu a puk nahradzovalo všetko, čo odrazu prišlo pod ruku – plechovka od konzerv, figy borové, šišky, ale predovšetkým takzvané “konské jablká”. Tie zbierali chlapci v sobotu večer, kedy farmári opúšťali mesto s vyprázdnenými vozíkmi). Zberači vytrvalo pochodovali za povozom a hromadili konský trus. Druhý deň ráno však boli ich “jablká” zmrznuté na kosť a miestne hokejové mužstvo malo minimálne týždennú zásobu kvalitných hokejových pukov.

Výstroj preberali hokejisti z iných (a nielen susedných športov). Brankári pôvodne hrali bez chráničov, pretože nikto nevedel strieľať nad ľadom. Časom si ich však museli privlastniť od hráčov kriketu a od chytačov (“catcherov” z bejzbalu).

Hokejisti namiesto korčúľ spočiatku používali len akési hrany, ktoré šnúrkami upevňovali na svoje vychádzkové topánky. Neskôr boli korčule dlhé a široké, výhodné pre jazdu smerom dopredu, ale nevhodné pre hokej, kde je nutné ovládať i rýchle obraty a často meniť štýl či zastavovať.

Hráči v poli si chránili svoje telá rôzne, napríklad najlepšou a najobľúbenejšou ochranu holenných kostí a ramien bol u mnohých časopis “MacLeans'”. Osobité boli i vtedajšie hokejky, ktorých vzhľad bol veľmi hrubý, veľa hráčov však používalo stále palice pre pozemný hokej.

Už v osemdesiatych rokoch 19. storočia začala hokejky vyrábať jedna popredná montrealská továreň. Robili ich z jedného kusu dreva aby dosiahli potrebné a želané zahnutie čepele, bolo nutné ich najprv nahriať a potom ohnúť. Tento spôsob tvorby sa udržal až do roku 1940.


Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: